Pome do Tatier! Tak veľmi mi chýbajú naše "preddetné" turistiky.
Po dlhšom hľadaní ubytka (áno, stále nemáme auto, preto bolo treba nájsť niečo blízko turistickej trasy, tentokrát smer Popradské pleso a Vodopád Skok; stále treba mať po ruke detský kútik v prípade zlého počasia; a iné...) sa nám ho podarilo zohnať v hoteli FIS, čo vôbec nebola zlá voľba. Dobré ubytko a skvelé jedlo. Dokonca vedľa nás býval chodec Matej Tóth. A vôbec som nemusela upratovať!
Cesta vlakom bola opäť raz bez problémov. Zubačka jednoznačne zarezonovala v Hankinej hlave, zubačkou chce ísť aj do Prahy. Hneď prvý deň sme si dali malú prechádzku okolo Štrbského plesa. Čerstvý vzduch, smreky a hlavne dovolenkaaaa!
Na druhý deň hlásili celodenné pršanie, no aj tak nás to neodradilo. Nabalili sme všetky možné bundy, pršiplášte, dokonca aj gumáky pre Hanku. Išli sme skratkou od hotela, ale nie vždy je skratka skratkou. Hlavne vtedy nie, keď sú stromy popadané a cestička tým pádom neviditeľná. Ale čo by sme to boli za geografov, keby sme si tú cestu nenašli do pár minút. Agátka zaspala hneď, Hanka asi až 10 minút pred koncom. Dovtedy sa princezná niesla v nosiči a sledovala smreky, smrekovce, značky, v ruke musela mať šišku a paličku. Pri plese sme strávili skoro 2 hodiny, ani neviem, ako nám ubehli. Hanke sa páčilo čľapkať v plese, Agátke zas zbierať kamienky a dávať si ich do úst. Aaaaah, to neustále sledovanie, aby náhodou niečo neprehltla. Takéto niečo sme u Hanky vôbec neriešili, do úst nedala nič, čo by tam nepatrilo.
Cestou naspäť sme sa ešte stavili na symbolickom cintoríne a potom už hajde domov. Samozrejme, Hanka kibicovala ocinkovi celú cestu. Ešteže som bola viac vpredu. Ponáhľala som sa kvôli tomu, ze začalo poprchať. Na to, že malo padnúť 29 mm zrážok, tak týchto pár kvapiek bolo veru oveľa viac prijateľných.
Ešte rýchly olovrant v jednej blízkej reštike-kolibe. Jedlo fajn, ale čas akoby tam zastal. Kartou, gastráčmi sa platiť nedá (asi som veľmi rozmaznaná Bratislavou), účet napísaný rukou. No nič, aspoň že sa konečne rozpršalo. Využili sme teda ten detský kútik v hoteli.
V utorok sme sa vybrali na vodopád Skok. Scenár bol v podstate podobný. Agi zaspala a Hanka sa v pohode viezla, pozorovala tie naše krásne Tatry. Povinných 30 fotiek pri vodopáde bolo spravených asi za 5 minút. Agi zase pojedala šutre, ako by správny geológ povedal a Hanka si ich brala do zbierky. Ešte keby tak počko bolo o pár stupňov teplejšie, tak by to bolo úplne ideálne. Ale mohlo byť aj horšie, že? Zase sme sa rozjímali vyše hodinu.
Aby toho nebolo málo, poobede sme išli ešte na Chatu pod Soliskom. A konečne si s takýmito malými deťmi môžme dopriať aj cestu lanovkou. Vždy sme si všetko vyšliapali, lanovkou sme išli snáď dvakrát. Zistila som, že sa na lanovke stále bojím, a ešte aj viac, keď ideme s deťmi. Aspoň dole sme išli peši a dopriali si "zjazd".
Myslím, že nabudúce pôjdeme už na viac dní. Aj keď bola cesta bez problémov, predsa je to záťaž, hlavne pre dieťa, ktorému rastú zuby. Konečne sme si ale dali vysokohorskú turistiku a naše srdcia zaplesali. Verím, že aj naše baby si to budú pamätať :)
