Dnes píše Agátka: Už mám 2 a pol roka

Zistila som, že som zabudla uverejniť starší príspevok. A je na čase, aby som napísala ďalšie.

Práve som si prečítala, čo som tu písala pred rokom. Celkom sranda. Už som aj zabudla, že som samú seba volala Ňa. Dnes sa už volám Agi. Aj Feciskaninová viem povedať. Aj ocinkove meno viem, volá sa Riško Feciskaninová.
Stále sa viem obliekať, obúvať, jesť sama, piť sama. Proste všetko. Len niekedy, častejšie poviem "ja malé bábätko som" a čakám, kto mi pomôže. Väčšinou dosiahnem svoje. Ale zato, keď má niekto otvoriť dvere, tak to musím byť ja. Keď má niekto stlačiť vo výťahu nulu alebo trojku, tak to tiež musím byť ja. Ináč začnem aj plakať. No a čo, však naši aj Hanka už dosť veľakrát stlačili tie gombíky, tak je rad na mne. Všetko musím sama.
A ináč musím už robiť veľa vecí sama, lebo od septembra idem do škôlky. Už to hovorím každému, koho stretnem. Mamina sa teší, že bude mať voľno. Neviem, čo to znamená, veď aj teraz má voľno. Tiež každému hovorí, že je na dovolenke, že si to užíva, tak neviem čo tým myslí.
A ešte sa hrám na také bábätko každý deň, keď zaspávam. Dám mamine ruku do výstrihu a už som spokojná. 
Stále utekám, chodiť ani neviem. Aj dosť padám. Dokonca sme už boli aj na pohotovosti. Rozrazila som si čelo. Furt niečo vymýšľam, neobsedím. Ževraj som taký malý diviak, chalan. Ale však niekto musí byť, s Hankou sme si to tak rozdelili.
No a vlastne už viem rozprávať. Do Vianoc som nepovedala skoro nič. Iba nejaké slabiky. Potom som trošku začala. Mamina mi povedala, že mi nerozumie ani vlastná mater. Neviem kto to je. Ale tak povedala som si, že prehovorím. A odvtedy už hovorím. Niekedy až moc.
Naši sa najviac smiali na týchto slovách:
Pršidážď = pršiplášť
Letidlo = lietadlo
vjú = vedia
povedám = hovorím
detičky spiú = spia
bubušiši = mitsubishi
vydržila = vydržala
gombinky = gombíky
ako oci budem, potom na strop dočiahnem, potom do robotky pôjdem ako oci.
budem rýchlo idieť = pôjdem rýchlo

Jaskyňa Driny bez driny

Tak sme si jedného dňa vymysleli, že pôjdeme s babami do jaskyne. Najbližšia k nám a jediná na západnom Slovensku je jaskyňa Driny. Z Bratislavy ste za necelú hodinu na parkovisku v Smoleniciach. Odtiaľ je to 20-30 minút peši cez les, pre deti nenáročná prechádzka, ktorú dala takmer celú aj naša Agi.

Vstupy do jaskyne sú väčšinou každú hodinu, treba si to pozrieť tu. Prezieravo sme zobrali aj teplejšie oblečenie. Vonku 30 °C a v jaskyni 7-8 °C. Sprievodca bol vtipný, mal naučených zopár vtipov, ktoré povedal celkom sucho, ale zato sa smiala celá jaskyňa. Veľká sranda bola, keď párkrát zhasol svetlo a tma bola čiernejšia než čierna. Celá prehliadka trvala 35-40 minút. Deti to celé vydržali, dokonca sa nám ukázal aj netopier.

V Smoleniciach je niekoľko reštaurácií, kde sa dá najesť. Výlet do jaskyne sa dá spojiť aj s výletom na Smolenický zámok, ktorý sme si my nechali na ďalší výlet.

Agátka si však neodpustila suvenír. Cestou po lese sa baby naháňali a Agi nešťastne spadla na čelo a rozbila si ho na dvoch miestach. Rana bola dosť hlboká, tak sme išli "tenkrát poprvé" na pohotovosť do Trnavy, kde jej to našťastie len zlepili. Výlet na trnavskú pohotovosť je asi na samostatnú kapitolu.

Zdar všetkým mladým speleológom.

Zažili sme Haluzice

Konečne sme si spravili väčší jarný výlet. Ak nerátam vychádzky po okolí. Vybrali sme sa do Haluzíc a veru neľutujeme. Ani sme nezhaluzili.

Z Petržalky trvala cesta niečo vyše hodinu. Haluzice sú na polceste medzi Novým Mestom nad Váhom a Trenčínom.

Zaparkovali sme na konci dedinky a vybrali sa rovno na vyhliadku, ktorá sa nachádza nad obcou. Je vzdialená asi len kilometer, do kopca a 2.5-ročná Agi to dala sama peši. Mali sme výhľad na Veľkú Javorinu, Biele Karpaty a okolité obce. Pri vyhliadke sa nachádza malé ohnisko, pár lavičiek.

Asi 5 minút od parkoviska sa nachádza zrúcanina haluzického kostolíka. Je to príjemné miesto na schovávačku.

Od zrúcaniny je to už len kúsok do "pralesa". Haluzická tiesňava má dĺžku asi 1.5 km a miestami siahajú okolité svahy až do výšky 50 m. Všade samé stromy (dokonca aj "chlpaté"), byliny, schody, prekážky. Pre deti ideálne ihrisko. Ešte k tomu chrobáky. Hotový raj.

Agátka to dala teda celé peši, nosič nám bol zbytočný. Určite ju ťahala aj Hanka, keďže za ňou stále behala. Ale predpokladám, že trojročné deti by to už mali dať peši. 

Viac info o Haluziciach tu alebo tu.
PS: Agi si doniesla ako suvenír kliešťa, takže buďte ostražití.

Dnes píše Hanka: Už mám 3 a pol roka

Čaute

Už mám tri a pol roka. To už som veľkačka, že? Aj mamina s ocinom si to hovoria.

Viem sa zahrať s mnohými hračkami. Aj s bábikami, aj s plastelínou, aj s hradom. Máme doma aj veľkú krabicu a ja som si z nej spravila lanovku. Jazdí až do Tatier. Viem narátať aj do 16. Aj po anglicky do desať.

Rada si spievam, aj vymýšľam pesničky. Vieš, akú máme pesničku v aute? Ani Ani Anička, červená biela ružička...

Agátka je už tiež veľká. Ale má také divné obdobie. Nechce, aby som jej pomáhala. Nemá rada, keď som pri nej. I keď v poslednej dobe sa to mení k lepšiemu. Chodíme do spálne skákať na posteliach. Niekedy sme tam aj 15 minút - 3 diely Peppa Pig. Mamina hovorí, že Agi má obdobie "ja sama".

Rada pečiem koláčiky. Pozerávam ich tu. Niektoré poznám aj naspamäť. Tieto poznatky potom využívam, keď robím koláčiky z plastelíny. Poznám také slová ako korpus, papier na pečenie, zľahka vymiešať či mascarpone. Ocinko nám už dávnejšie vyrobil rúru a my s Agátkou tam dávame piecť koláčiky. Jahodovo-čokoládové. Alebo vanilkovo-jahodové. Všelijaké. Najlepšie na sto-o-sedemdesiat stupňov. Treba prísť. Niekedy aj vy k nám môžete prísť na návštevu.

Do škôlky ma nezobrali. Škoda, už som sa tešila. Uvidíme, čo bude v septembri. Mamina povedala, že by som aj tak musela vstávať aj o hodinu skôr. To si ani neviem predstaviť. Veď normálne vstávam o ôsmej, pol deviatej.

Radi pozeráme šport. Teraz fičí futbal. Poznám zástavky, napríklad českú, írsku, slovenskú aj švédsku. Keď ocinko práve nie je v obývačke, tak mu kričím, keď dá niekto gól, alebo keď niekto dostane žltú kartu. V máji sme pozerali hokej. Tam sa hrá s pukom. A tam boli aj iné vlajky, napríklad kanadská, amerikanská. Aj tenis poznám, tam nesmie ísť loptička do autu. V snookeri nesmie spadnúť biela loptička do jamky. V lyžovaní nemôžu padnúť naše, vtedy silno držíme palce. Vlhová a Zuzulová. V biatlone musia trafiť do terča. No a ževraj sa blíži nejaká olympiáda, a tam bude ževraj veľa športov. No neviem, ešte viac?

Ešte vám musím jednu vec povedať. Už bolo do desať a ja teda môžem spávať hore na posteli. To "do desať" znamená, že som 10-krát za sebou neprišla spať v noci do spálne. Takže už som naozaj veľkačka.

Tak ja sa zase niekedy ozvem, čaaau.

Na Vysokú s deťmi

Máme za sebou ďalší krásny výlet do našich Malých Karpát. Výstup na Vysokú (754 m n.m.) z Vývratu. Taká túra, kde si aj Hanka príde na svoje, aj my.

Prvú časť trasy prešla Hanka sama. Riši to so svojim kartografickým vzdelaním vyrátal na 2.3 km a prevýšenie 230 m. A prešla to za 1.5 hoďky. Ejha, už chytáme také tie vyratavacie maniére, to je neklamný znak toho, že Trnavská stovka sa blíži.

Celý výstup je do kopca. Hanku netreba veľmi motivovať, kráča sama. Samozrejme, že ju zaujíma všetko, čo cestou vidí. Keď sme obchádzali byliny a kríky, ktoré jej boli minimálne po krk, prišla som na to, prečo to tak je. Predstavila som si samú seba v jej výške. Necelý meter nad zemou. Myšacie diery sa nezdajú tak ďaleko, ani nie sú také malé. Aha, čerstvo padnutý zelený list z javora. Možno by bolo treba zakryť práve myšaciu dieru týmto listom. Nájsť chrobáčikov nie je problém. Hríby? Veď tie sú vysoké tak do pol lýtok. Prečo treba vyskočiť na každý peň? Lebo je akurát v takej vyskakovacej výške. Tak som si uvedomila, že jej závidím. My dospelí často prehliadame takéto maličkosti, čo máme pod nosom. Od našich rýchlych túr ubehlo už dosť veľa rokov. Vtedy sme si stihli pozrieť krajinu ako z rýchlika. Teraz pri babách máme možnosť všimnúť si každú lesnú dierku, každý lístok, každý strom preliezť. 

Agi má tiež svoju funkciu. Kontrola modrej značky. Keďže ju mám v manduce tvárou ku mne, kontroluje značky, ktoré vedú cestou späť.

Z Vysokej sme sa pobrali naspäť do Vývratu, trasa bola dlhšia, išli sme na Hubalovú a odtiaľ asfaltkou do Vývratu, ktorou sme ešte nikdy nešli. Baby boli v nosičoch, takže sme si riadne šľapli.

Dnes píše Agátka: mám rok a pol a už som veľká baba

Čaute všetci!

Volám sa Ňa a druhým Ňa. Moja sestra sa volá Ňa a najradšej sa hrám s ňa alebo s ňa. 

Dokážem už všetko. Už ma asi nemajú čo naučiť. 

Viem si kresliť, plastelínovať, maľovať. S Hankou máme aj také špeciálne tričká na maľovanie. Najlepšie sa maľujú ruky. Alebo aj nohy.

Viem sa obliekať. Gaťky, nohavice, tričká. Občas prídu naši za mnou, že mi to tričko otočia. Neviem, čo tým myslia, keď povedia, že to mám naopak. Aj sandálky si viem vyzuť, keď prídeme domov.

Viem aj piť z pohárika. Už ani veľmi nerobím takú srandičku, že by som vypľúvala vodu na tričko či do výstrihu. Nikto sa na tom nesmeje. Tak pijem normálne. Aj sa viem normálne najesť. Ale tak menej, aby som náhodou nepribrala. Ovocie mi dosť chutí. Najviac však kyslé uhorky.

Viem zapnúť umývačku. Či je plná či prázdna. Dám tam tabletu, mamina to musí zavrieť a ja potom silno zavriem dvere na umývačke. Bam! A rada aj vykladám čisté riady z umývačky (niekedy aj špinavé), hlavne príbor. Najlepšie tak, že dám vidličky na lyžice, nožíky na lyžičky. Všelijak, veď nech aj naši si to upracú.

Už druhý týždeň mi naši nedávajú plienku cez deň. Neviem, čo si to vymysleli. Ale hovoria mi furt, že som veľká baba. Ok. Tak som sa pár dní tvárila, že neviem, čo odo mňa chcú, tak som cikala furt do gatí. Aj do pančúch. Ale už sa mi to nechce tak robiť. Však chúďa mamina, stále musí dávať prať, aj nakričí na mňa. Tak teraz pár dní sa už viem aj vypýtať a nehodu už mám len občas. Keď sa vypýtam cikať, tak všetci mi tlieskajú. Ako takej opičke. A ja zatlieskam Hanke, keď sa vyciká, aby je nebolo ľúto. Chodím aj na šerblík, aj na veľký záchod. Aj vonku na trávičku. Ešte na noc mi dávajú plienku, neviem dokedy.

Ešte chodím cucať k mamine mliečko. V noci mi už nechce dávať. Zase mi hovoria, že som veľká baba. Tak si vypýtam tak okolo pol 4. Najskôr mi mamina dávala až tak o piatej ráno, ale vydobyla som si, že o pol 4. Hehe. Aspoň sa dobre vyspím, to je pravda. Potom to samozrejme musím dohnať a pýtam si stále častejšie. Hlavne cez deň. To je taká moja zábavka. Ocino hovorí, že som závislá a že som ako na drogách. Neviem, čo tým myslí. Mamina povedala, že už len pár dní, kým mi vyjde nejaká posledná trojka, či čo. Asi len tak žartuje. I keď je pravda, že Hanka už necucá. Tak možno ani ja nemusím.

Minule som započula maminu, ako hovorí, že som nervák. Tiež neviem, čo tým myslí. Hlavne vtedy, keď sa chcem sama obliecť, alebo nechcem ísť do kočíka vtedy, keď treba. A na druhej strane, že som zas celý deň vysmiata, od rána do večera. Že ksichťoš. Tak sa v tom vyznaj.
Ešte som chcela niečo napísať, ale som si to zabudla zapísať. Tak nabudúce.

Vápenná s deťmi

Ďalší krásny víkend pred nami a preto sme museli na výlet. Na Vápennej sme boli naposledy ešte počas Trnavskej stovky v 2012. Vždy sme prešli trasu zo Sološníckej doliny čo najrýchlejšie, aby sme si preverili našu kondičku. Predsalen nastúpať takmer 500 m výškových na 3.3 km nie je sranda.

Na nedeľu hlásili parádne počasie. Zobrali sme aj nosič pre Hanku. Zistili sme, že sa jej páči šľapať do strmáku. Ide a ide. Ani sa toľko nezastavuje po paličky či mravčeky. Vlastne prvýkrát vôbec sme sa zastavili na vyhliadke, ktorá sa nachádza ešte pred Pod Malou Vápennou. Výhľad je na Veľký Petrklín či Vápennú. Agátka toho veľa neprešla, zato Hanka vyšla asi 200 m výškových a prešla asi 1.5 km. Zakaždým prejde viac a viac. Ešte pred polrokom prešla len zopár sto metrov a už chcela do nosiča a teraz je vidno výrazný posun.

Od naloženia Hanky sme si dali asi 45 minút až na samý vrchol. Celé nám to trvalo 2 hodiny. Hore svietilo slnko, parádne sme sa slnili. Agi sa zobudila hneď hore, pochodila po vrchole, pokukala a asi po hodinke sme išli dole. Chceli sme ísť naokolo, ale to by boli 2 hodinky našej chôdze, tak sme radšej išli hodinku tou istou trasou naspäť. 

Najbližšie by sme radi išli na Vápennú počas Trnavskej stovky. Bude záležať čo a ako s babami. Sološnícka dolina začína na 46.-tom kilometri, my sme teraz len začínali. Ale mali sme zároveň o 10-15 kg viac ako budeme mať na stovke. Tak si hovoríme, že ťažko na bojisku, ľahko na cvičisku. O pár týždňov uvidíme, či je 10 kilogramov navyše ekvivalentom 46 kilometrov v nohách

Teším sa však, že sa nám podaril ďalší výlet a už čoskoro vyrazíme na ďalší.