V nedeľu sme sa po veľmi dlhej dobe vybrali do Malých Karpát. Ešte ako bezdetní sme si zopár krát vyšliapali na vyhliadkovú vežu Veľká Homoľa. Pokochali sa výhľadmi a išli ďalej. Odkedy máme baby, tak sme tam neboli ani raz. Netrúfli sme si na tú cestu busom. Keďže nemáme auto, riešili sme stále iba to, ako sa dostaneme na Zochovu chatu. Hodinovú cestu busom s ročným dieťaťom sme si predstaviť nevedeli, keďže sa "to" stále hýbe, a ak by práve nespalo a aj tak nestíhame ranný bus z Pezinka atď ... . Proste stále nejaké obavy, či skôr výhovorky.
V sobotu sme sa však rozhodli, že to vyskúšame. Menil sa čas o hodinu dozadu, čiže sme zrazu mohli stihnúť bus z Pezinka o desiatej. To však znamenalo, ísť na vlak na deviatu z BA. A to zas znamenalo vyraziť 8.20 z domu (ja viem, mať auto by znamenalo o toľko menej logistiky, ale práve ten adrenalín pred cestovaním milujem). Ráno sme vstali, stihli spraviť koláč, horúci ho zabaliť do alobalu a už o minútu sa pozerať vo výťahu do zrkadla, či som ako tak k svetu a či sa ma srnky v lese nezľaknú.
Všetko išlo ako po masle, bus na stanicu, vlak z Bratislavy do Pezinka načas, trošku sme sa pomotkali pri zastávke v Pezinku a šup ho na bus na Zochovu chatu. Cesta trvala asi polhoďku, Agátka hneď zalomila a Hanku tiež bralo, ale tá vydržala. Po červenej značke to je hodinka nenáročnej prechádzky. Stúpanie 266 m, dĺžka 2.8 km. Naozaj nenáročné. My ešte stále nosíme Hanku v nosiči a Agátku v manduce. Rátam, že o rok a pol to dá Hanka (o mesiac bude mať tri) celé peši. Teraz sme to zvládli bez zastavení typu "cikať", "dole", "hore", "niečo papať". Agi sa zobudila ešte na začiatku, z čoho som mala obavy, ako zvládne byť len tak 45 minút v manduce. Ale tiež sme to zvládli. Hanka, naopak, zaspala asi 10 minút pred cieľom. V cieli nás vítala Veľká Homoľa (709 m n.m.) a veľa ľudí na nedeľnej
špacírke. Hlavne mnoho rodín s deťmi a minimálne 8 nosičových. Bola som
príjemne prekvapená.
Na vežu sme vyšli po nekonečných schodoch. Hore sme sa však nezdržali dlho, fúkalo a veža sa nakláňala. Výhľad bol tiež horší kvôli oparu. Ani sme nemysleli na to, ako mohlo byť hore včera, kedy bola obloha krásne modrá a viditeľnosť "nekonečná". Dole sme si dali piknik, zobrali aj deku kvôli Agátke, ktorá tieto dni len začína chodiť. Teplý čaj z termosky, teplý koláč, bageta. Ajááj.
Po hodinke sme sa pobrali dole. Bus zo Zošky sme nechytili a ďalší mal ísť až o hoďku, tak sme si to strihli do Modry - Harmónie. Klesanie 472 m, vzdialenosť 5.3 km, podľa hiking.sk časovo 1.5 hoďky. Trasa pekná, popri potoku, a hlavne farebných jesenných stromoch. Cestou ešte vyhliadka Zámčisko. Naozaj príjemná špacírka. Agi zase zaspala cestou a dúfala som, že bude spať aj cestou busom. Samozrejme, že sa zobudila už asi 20 minút pred busom a tu nastali obavy, ako zvládne hodinovú cestu do Bratislavy, keďže sme nestíhali vlak z Pezinka. S Hankou sa najskôr jašili v buse, hlasné smiechoty. Zrazu akoby uťalo a Agátka si na mňa sadla a kukala na cestu a jedla mandarínku. Easy-peasy. Žiadne obavy. Mohli sme to takto hravo zvládnuť už aj s Hankou. Už sa teším na najbližší víkend, hlásia pekné počasie.
