Dnes píše Agátka: mám rok a pol a už som veľká baba

Čaute všetci!

Volám sa Ňa a druhým Ňa. Moja sestra sa volá Ňa a najradšej sa hrám s ňa alebo s ňa. 

Dokážem už všetko. Už ma asi nemajú čo naučiť. 

Viem si kresliť, plastelínovať, maľovať. S Hankou máme aj také špeciálne tričká na maľovanie. Najlepšie sa maľujú ruky. Alebo aj nohy.

Viem sa obliekať. Gaťky, nohavice, tričká. Občas prídu naši za mnou, že mi to tričko otočia. Neviem, čo tým myslia, keď povedia, že to mám naopak. Aj sandálky si viem vyzuť, keď prídeme domov.

Viem aj piť z pohárika. Už ani veľmi nerobím takú srandičku, že by som vypľúvala vodu na tričko či do výstrihu. Nikto sa na tom nesmeje. Tak pijem normálne. Aj sa viem normálne najesť. Ale tak menej, aby som náhodou nepribrala. Ovocie mi dosť chutí. Najviac však kyslé uhorky.

Viem zapnúť umývačku. Či je plná či prázdna. Dám tam tabletu, mamina to musí zavrieť a ja potom silno zavriem dvere na umývačke. Bam! A rada aj vykladám čisté riady z umývačky (niekedy aj špinavé), hlavne príbor. Najlepšie tak, že dám vidličky na lyžice, nožíky na lyžičky. Všelijak, veď nech aj naši si to upracú.

Už druhý týždeň mi naši nedávajú plienku cez deň. Neviem, čo si to vymysleli. Ale hovoria mi furt, že som veľká baba. Ok. Tak som sa pár dní tvárila, že neviem, čo odo mňa chcú, tak som cikala furt do gatí. Aj do pančúch. Ale už sa mi to nechce tak robiť. Však chúďa mamina, stále musí dávať prať, aj nakričí na mňa. Tak teraz pár dní sa už viem aj vypýtať a nehodu už mám len občas. Keď sa vypýtam cikať, tak všetci mi tlieskajú. Ako takej opičke. A ja zatlieskam Hanke, keď sa vyciká, aby je nebolo ľúto. Chodím aj na šerblík, aj na veľký záchod. Aj vonku na trávičku. Ešte na noc mi dávajú plienku, neviem dokedy.

Ešte chodím cucať k mamine mliečko. V noci mi už nechce dávať. Zase mi hovoria, že som veľká baba. Tak si vypýtam tak okolo pol 4. Najskôr mi mamina dávala až tak o piatej ráno, ale vydobyla som si, že o pol 4. Hehe. Aspoň sa dobre vyspím, to je pravda. Potom to samozrejme musím dohnať a pýtam si stále častejšie. Hlavne cez deň. To je taká moja zábavka. Ocino hovorí, že som závislá a že som ako na drogách. Neviem, čo tým myslí. Mamina povedala, že už len pár dní, kým mi vyjde nejaká posledná trojka, či čo. Asi len tak žartuje. I keď je pravda, že Hanka už necucá. Tak možno ani ja nemusím.

Minule som započula maminu, ako hovorí, že som nervák. Tiež neviem, čo tým myslí. Hlavne vtedy, keď sa chcem sama obliecť, alebo nechcem ísť do kočíka vtedy, keď treba. A na druhej strane, že som zas celý deň vysmiata, od rána do večera. Že ksichťoš. Tak sa v tom vyznaj.
Ešte som chcela niečo napísať, ale som si to zabudla zapísať. Tak nabudúce.

Vápenná s deťmi

Ďalší krásny víkend pred nami a preto sme museli na výlet. Na Vápennej sme boli naposledy ešte počas Trnavskej stovky v 2012. Vždy sme prešli trasu zo Sološníckej doliny čo najrýchlejšie, aby sme si preverili našu kondičku. Predsalen nastúpať takmer 500 m výškových na 3.3 km nie je sranda.

Na nedeľu hlásili parádne počasie. Zobrali sme aj nosič pre Hanku. Zistili sme, že sa jej páči šľapať do strmáku. Ide a ide. Ani sa toľko nezastavuje po paličky či mravčeky. Vlastne prvýkrát vôbec sme sa zastavili na vyhliadke, ktorá sa nachádza ešte pred Pod Malou Vápennou. Výhľad je na Veľký Petrklín či Vápennú. Agátka toho veľa neprešla, zato Hanka vyšla asi 200 m výškových a prešla asi 1.5 km. Zakaždým prejde viac a viac. Ešte pred polrokom prešla len zopár sto metrov a už chcela do nosiča a teraz je vidno výrazný posun.

Od naloženia Hanky sme si dali asi 45 minút až na samý vrchol. Celé nám to trvalo 2 hodiny. Hore svietilo slnko, parádne sme sa slnili. Agi sa zobudila hneď hore, pochodila po vrchole, pokukala a asi po hodinke sme išli dole. Chceli sme ísť naokolo, ale to by boli 2 hodinky našej chôdze, tak sme radšej išli hodinku tou istou trasou naspäť. 

Najbližšie by sme radi išli na Vápennú počas Trnavskej stovky. Bude záležať čo a ako s babami. Sološnícka dolina začína na 46.-tom kilometri, my sme teraz len začínali. Ale mali sme zároveň o 10-15 kg viac ako budeme mať na stovke. Tak si hovoríme, že ťažko na bojisku, ľahko na cvičisku. O pár týždňov uvidíme, či je 10 kilogramov navyše ekvivalentom 46 kilometrov v nohách

Teším sa však, že sa nám podaril ďalší výlet a už čoskoro vyrazíme na ďalší.

Výlet na Plavecký hrad

Tak a už zopár dní sme pojazdní. Už môžme ísť na miesta, ktoré sme si odkladali na čas, kedy budú baby väčšie. Cestovať medzimestským busom dlhšie ako 45 minút si trúfame tak o pol roka, kedy už Agátka obsedí. Po ceste do Pezinka sme zistili, že v aute je to ešte horšie, Agi si bude ešte nejaký ten čas zvykať na pripútanie v autosedačke. Tiež treba riešiť to, aby Agi nezaspala, keď máme o pár minút vystupovať. Ale, zvykneme si všetci. 

Čo sa výletov týka, teším sa na miesta, na ktoré sme chodili ešte za čias bez detí. Ráno na bus z Patrónky či z Nív, vyše hodinka cesty a potom šlapanica až do večera. Dnes už šlapanice dlhšie ako 15 km nespravíme, teda s deťmi nie. Ale o pár rokov aj to bude.

Prvým vzdialenejším výletom bol Plavecký hrad. Autom sa dá dostať v Plaveckom Podhradí až pod les, čím sa ušetrí trochu času. Celá trasa je do kopca, no Hanka bola nejak nafičaná a určitými úsekmi až bežala. Samozrejme, že zbierala všetky možné palice, preskakovala kamene, preliezala spadnuté kmene stromov. Agi vyšla zopár metrov výškových a potom už rovno do manducy, kde odkvecla za pár minút. Po 45 minútach sme sa dostali k rozdvojke, kde modrá značka pokračuje na Amonovu lúku a významová značka k zrúcanine odbočuje doľava. Trvá to už asi len 5 minút.

Hore na zrúcanine dosť fúkalo, takže sme si ju rýchlo prezreli. Usadili sme sa pred hradom v závetrí. Cestičkou k nášmu miestu sme videli dve veľké jašterice, ktoré sa kúsali do hlavy, alebo sa len tak hrali. Spravili sme si piknik, mravcom sme dali omrvinky z rožka. Mravenčia práca najviac uchvátila mňa, dokázala by som ich pozorovať aj celý deň. Potom sme objavili lienky s čiernym chrbátikom a oranžovými bodkami, alebo lienku mnohobodkovanú. Prišiel nás kuknúť aj chrúst alebo chrobák, čo ja viem čo to bolo. A ten zas zaujal Hanku. Z paličky na deku, z deky na bundu, z bundy na ruku, stále ho prekladala a prihovárala sa mu. Chrobáky má veľmi rada, to ja vždy zvýsknem, keď sa nejaký objaví pri mne. 

Po asi 2,5 hodinách, čo sme sa ani z deky nepohli, ale len pozorovali svet okolo nás, sme sa vybrali tou istou cestou naspäť. To sa už Hanke až tak veľmi nechcelo, občas sa pýtala na ruky, ale vydržala. Asi od polovičky cesty si našla chrobáčika-električku a niesla ho na kôre stromu snáď 15 minút. Chcela ho zobrať aj domov, ale vtedy zareagoval chrobák tak, že radšej spadol a ušiel. Oci nás čakal s Agátkou pri aute, ktorá stihla znovu zaspať na krátko.

Cesta domov bola rýchla, no Agátke bolo pridlho v sedačke. Nuž darmo, cestovanie vlakom je o dosť pohodlnejšie a zábavnejšie. Škoda, že železnica do Plaveckého Mikuláša je zrušená.