Dnes píše Agátka: O mne - už mám 14 mesiacov

Čaute

Dnes mi mamina prenechala počítač, aby som napísala niečo o sebe. Naposledy som písala, keď som mala pol roka. Už mám 14 mesiacov, ale moja veľká sestra má už 3 roky. To je dosť veľa. Aj ja už chcem mať toľko. Ževraj musím počkať ešte 22 mesiacov. A to už ževraj aj do škôlky budem chodiť. No uvidíme.

Tak čo a udialo za ostatných 8 mesiacov? Naposledy som tuším cúvala. Tak odvtedy som sa naučila plaziť aj dopredu. Potom mi dlhšie trvalo, kým som sa naučila sedieť a štvornožkovať, lebo ževraj som nejak preskočila túto fázu a rovno som sa aj postavila. Tak cez leto chodila so mnou mamina a Hanka cvičiť, kde boli aj ostatné deti. Také smiešne bez vlasov. Ku koncu leta sa mi podarilo sedieť a zrazu aj štvornožkovať. Jááj, už si spomínam, to aj naši doma robili. Chodili po kolenách a že "Agi, poď po štyroch!". Tak som išla. A potom som začala aj chodiť. To som mala už viac ako rok.

Už mám aj osem zubov. Mamina hovorí, že mi idú ďalšie. Nechápem, aké ďalšie, však stačí už. Nebolelo to až tak. I keď je pravda, že teraz som aj horšie spávala, aj mrnčala, mrnčím. No uvidíme, čo ešte bude. Hanke rastú už posledné zuby.

Stále chodíme po rôznych výletoch. Mamina ma nosí v manduce, Hanku stále ocino. Je to fajn, ale aj tak väčšinu času prespím. A zobudím sa, keď už sme na ceste domov. No, aj to spávanie cez deň už mám lepšie. Mamina to ale nechce zarieknuť, preto radšej nenapíše, koľko hodín (áno, už to sú hodiny a nie minúty) spávam.

S jedlom je to horšie. Teda pre maminu. Normálne jesť, ako to ževraj robievala Hanka, som sa ešte nenaučila. Ale že to je aj tak lepšie ako cez leto. Vtedy som jedlo hádzala na zem, na začiatku som nevedela ani nič prehltnúť. Teraz už jedávam sama. Najradšej mám mandarínky, tých by som zjedla aj 5 za celý deň. Ináč toho veľa nezjem, ešteže mám maminu a jej mlieko. I keď teraz mi stále prízvukuje cez deň, že mlieko sa v noci nepije, ani Hanka, ani ocino, ani ona mlieko v noci nepijú. Ja jej na znak porozumenia vždy zavrtím hlavou, že akože nie, ale v noci si aj tak dám to mliečko. A neraz. Povedala som si, že nech to je za noc minimálne osemkrát. Asi tak nejak. Však, čo som ja horšia ako Hanka? Tá to tiež tak robila. Aj tak všetci spolu spíme. Hanka vždy za nami príde nadránom a už sa tisneme spolu.

Hovoriť ešte neviem, ale rozumiem už všetko. Niekedy sa tvárim, že nerozumiem. Hlavne takým slovám, že "nerob, prestaň, nehádž to na zem, nesmieš stát na stoličke" a podobne. 

Máme doma kopec predmetov. Hovoria tomu hračky. Musíme to aj upratovať. Ale najviac sa mi páčia tie, ktoré akurát drží Hanka. A Hanke zas tie, čo držím ja. Jazdím na koni, rada nosím ruksak, dávam si na hlavu nočník. Ešte som doňho necikala. Iba si sadnem a postavím sa hneď. A nič. Či ako to má fungovať. Ževraj v apríli pôjdu dole plienky. Nevadí, ja si už teraz rada obliekam Hankine gaťure.

Zvieratká sa mi moc nechce ukazovať, už som sa aj tak musela naučiť ukazovať oči, uši, nos, vlasy. Načo sa ma to pýtajú, keď to vedia.

No nič, mám sa velice fajn, sú tu na mňa fakt dobrí. Už aj s ocinom som veľká kamoška, mamina má furt to mlieko a s Hankou, ktorá mi aj tak všetko berie, raz budeme kamošky. Každý večer si dávame pusinky na dobrú noc.

Už musím ísť cuckať. 

Nenáročná túra s deťmi: Devín - Rovnica - Devínska Nová ves

Babie leto prišlo síce neskôr ako obyčajne, ale v tomto dušičkovom čase predsa potešilo a my sme sa opäť vybrali do prírody. Chceli sme ísť na Malý Slavín (zo Záhorskej Bystrice chvíľu po žltej, potom po neznačkovanej lesnej ceste až na Malinský vrch a odtiaľ zase žltou až na Malý Slavín, kde je ideálne miesto na opekanie, alebo len tak na zbieranie paličiek), ale keďže je dušičkový čas, tak sme nechceli stáť v zápche pri Krematóriu. Neboli sme limitovaní žiadnym odchodom vlaku či autobusu, iba toho na začiatok značky. 

Išli sme teda z Devína (zastávka Devín) modrou značkou a na rozdvojke žltou značkou na Rovnicu. Hanke sa veľmi nechcelo chodiť, preto sme ju trošku donútili šliapať do kopca. Mrnčala pri tom, ale zabavili sme ju farebnými listami, alebo sme hľadali hada. Had nebol, ale kukali sme aj na "záhradné chatky" v devínskej oblasti. Nebolo by odveci mať tam nejakú. Keď už naozaj nechcela Hanka ísť, dali sme ju do nosiča, Agi tam bola už od zastávky. Vlastne to bolo tesne predtým, ako modrá značka zabáča doľava. To sme už mohli konečne pridať do kroku a ísť pekným úzkym chodníčkom, ktorý je zväčša otvorený, a preto úplne ideálny na chladnejšie ale zato slnečné počasie. Stále sa na nás pozerala zrúcanina hradu Devín. Od istého momentu začína aj náučný chodník, takže sa človek čo to dozvie o faune a flóre. Fauna sa nám aj ukázala v podobe troch sivých srniek.

Asi po hodinke sme sa dostali na Rovnicu, ktorá sa nachádza priamo nad Sandbergom (tam kde bolo kedysi more). Baby spali v nosičoch, tak sme sa asi 20 minút slnili. Naozaj bolo príjemne. Keď sa už zobudili, rozložili sme deku,  dali sme si teplý čaj z termosky, piknik. Ľudí veľa nebolo, skôr boli dole a hľadali kostru žraloka. Ináč, odtiaľ to je asi len 10 minút k Sandbergu.

My sme po 2 hodinách slnenia sa a hľadania ulít išli smerom do Devínskej Novej Vsi, čo je asi len 20 minút prechádzka dole kopcom. Hanka to zvládla peši asi za polhoďku. Ústa sa jej však nezatvorili celý čas. Kecala a kecala, asi príliš veľa kyslíka. My sme sa išli ešte "doraziť" do Decathlonu, kde sme strávili hodinu a pol, baby sa tam tiež zabavili a ja mám odvčera novú bundu na jeseň/zimu.

Výlet to bol super, išli sme okolo rodiny, ktorá mala asi štvorročných chlapcov a tí išli peši, prípadne nejakú časť na ramenách otca. Takže je to podľa mňa taká pekná dvoj- až trojhodinová túra pre menšie deti bez nosičov.

Nenáročná túra s deťmi: Zochova chata - Veľká Homoľa - Modra Harmónia

V nedeľu sme sa po veľmi dlhej dobe vybrali do Malých Karpát. Ešte ako bezdetní sme si zopár krát vyšliapali na vyhliadkovú vežu Veľká Homoľa. Pokochali sa výhľadmi a išli ďalej. Odkedy máme baby, tak sme tam neboli ani raz. Netrúfli sme si na tú cestu busom. Keďže nemáme auto, riešili sme stále iba to, ako sa dostaneme na Zochovu chatu. Hodinovú cestu busom s ročným dieťaťom sme si predstaviť nevedeli, keďže sa "to" stále hýbe, a ak by práve nespalo a aj tak nestíhame ranný bus z Pezinka atď ... . Proste stále nejaké obavy, či skôr výhovorky. 

V sobotu sme sa však rozhodli, že to vyskúšame. Menil sa čas o hodinu dozadu, čiže sme zrazu mohli stihnúť bus z Pezinka o desiatej. To však znamenalo, ísť na vlak na deviatu z BA. A to zas znamenalo vyraziť 8.20 z domu (ja viem, mať auto by znamenalo o toľko menej logistiky, ale práve ten adrenalín pred cestovaním milujem). Ráno sme vstali, stihli spraviť koláč, horúci ho zabaliť do alobalu a už o minútu sa pozerať vo výťahu do zrkadla, či som ako tak k svetu a či sa ma srnky v lese nezľaknú.

Všetko išlo ako po masle, bus na stanicu, vlak z Bratislavy do Pezinka načas, trošku sme sa pomotkali pri zastávke v Pezinku a šup ho na bus na Zochovu chatu. Cesta trvala asi polhoďku, Agátka hneď zalomila a Hanku tiež bralo, ale tá vydržala. Po červenej značke to je hodinka nenáročnej prechádzky. Stúpanie 266 m, dĺžka 2.8 km. Naozaj nenáročné. My ešte stále nosíme Hanku v nosiči a Agátku v manduce. Rátam, že o rok a pol to dá Hanka (o mesiac bude mať tri) celé peši. Teraz sme to zvládli bez zastavení typu "cikať", "dole", "hore", "niečo papať". Agi sa zobudila ešte na začiatku, z čoho som mala obavy, ako zvládne byť len tak 45 minút v manduce. Ale tiež sme to zvládli. Hanka, naopak, zaspala asi 10 minút pred cieľom. V cieli nás vítala Veľká Homoľa (709 m n.m.) a veľa ľudí na nedeľnej špacírke. Hlavne mnoho rodín s deťmi a minimálne 8 nosičových. Bola som príjemne prekvapená.

Na vežu sme vyšli po nekonečných schodoch. Hore sme sa však nezdržali dlho, fúkalo a veža sa nakláňala. Výhľad bol tiež horší kvôli oparu. Ani sme nemysleli na to, ako mohlo byť hore včera, kedy bola obloha krásne modrá a viditeľnosť "nekonečná". Dole sme si dali piknik, zobrali aj deku kvôli Agátke, ktorá tieto dni len začína chodiť. Teplý čaj z termosky, teplý koláč, bageta. Ajááj. 

Po hodinke sme sa pobrali dole. Bus zo Zošky sme nechytili a ďalší mal ísť až o hoďku, tak sme si to strihli do Modry - Harmónie. Klesanie 472 m, vzdialenosť 5.3 km, podľa hiking.sk časovo 1.5 hoďky. Trasa pekná, popri potoku, a hlavne farebných jesenných stromoch. Cestou ešte vyhliadka Zámčisko. Naozaj príjemná špacírka. Agi zase zaspala cestou a dúfala som, že bude spať aj cestou busom. Samozrejme, že sa zobudila už asi 20 minút pred busom a tu nastali obavy, ako zvládne hodinovú cestu do Bratislavy, keďže sme nestíhali vlak z Pezinka. S Hankou sa najskôr jašili v buse, hlasné smiechoty. Zrazu akoby uťalo a Agátka si na mňa sadla a kukala na cestu a jedla mandarínku. Easy-peasy. Žiadne obavy. Mohli sme to takto hravo zvládnuť už aj s Hankou. Už sa teším na najbližší víkend, hlásia pekné počasie.

Anička

Hanka dostala na svoje druhé narodeniny od kamoša Gregora knižku s názvom Agátkine príbehy a huncútstva. Sú tam dva príbehy, ktoré sme väčšinou "čítali" podľa obrázkov. Vystupujú tam Agátka a jej kamarátky Anička a Barborka a ešte pes Fido. Po knihe Veľký obrázkový slovník od Richarda Scarryho to je, myslím, Hankina druhá najobľúbenejšia knižka. 

Odkedy sme ju začali čítať, Hanka si našla svoje imaginárne kamarátky. Zo začiatku preferovala Barborku, no posledné týždne to vyhráva Anička. Chodí s nami von, sedí s ňou v kočíku. Varia spolu, behávajú, stavajú si, volávajú si. Anička býva v Prahe. To je asi najdôležitejšia informácia.

"Idem za Aničkou, vláčikom."
"Kde býva Anička?"
"V Prahe."
"A čo tam robí Anička?"
"Býva tam."
"A čo tam budete spolu robiť?"
"Stavať koľajnice!"

Neviem, ako vyzerá Anička, ale ževraj je vyššia ako Hanka. Na druhej strane som videla Hanku veľakrát zodvihnúť zo zeme imgainárnu Aničku, o veľkosti asi 15 cm. Je to jej kamarátka-baba. Dokedy?

Žasnem

Žasnem nad tou našou Hankou. Až sa z toho musím vypísať.

Ešte pred pol rokom sa Hanke začalo obdobie vzdoru. Vyšlo to na zimu. Dávam to za vinu práve jej. Nechcela sa obliekať, ísť von. Ani sa jej nečudujem, vyzliecť tepláky a navliecť na seba pančuchy, gate/otepľovačky, tielko, tričko s dlhým rukávom, sveter, bundu, šál, čiapku, rukavice. Teraz? Tričko a kraťasy. Prípadne šaty. To je všetko. Preto, keď sa začalo otepľovať, trávili sme vonku čoraz viac času a to zabralo. Už nemá pocit bojkotovať vetu "ideme von". Ja veľmi dúfam, že to je za nami.

Keď sa nám narodila Agátka, z môjho malého dievčatka, čo bezomňa ani nezaspalo, sa stala osobnosť. Samostatný človek, ktorý napodobňuje všetko, čo okolo seba vidí. Nasáva život. Najskôr prebaľovala bábiku, potom kočíkovala. Potom začala nosiť v nosiči, kojiť. Je to úžasné vidieť, ako sa zabáva, ako imituje dospelých. Dnes si zobrala mixér, išla s ním ku svojmu sporáku a mixovala, robila palacinky pre svojho medveďa. Prečo? Predvčerom sme robili palacinky. Zrazu si na to dnes spomenula a už boli palacinky pre maca hotové.

Niekedy počujem "no-no Agi, nesmieš", minule ma zas prekvapila hláškou "Bábika, poď hajať do kočíka. Dovidenia, dobre? Dovidenia." Slovo "dovidenia" je moje slovo nasrdenia, keď ma predsa len niečím vytočí, alebo nezareaguje podľa mojho gusta (aj ja som len človek :) ). "Choď sa Hanka ukľudniť, dobre?" Pošlem ju do izby a dvere zatváram so slovom "dovidenia". Chcela by som vedieť, čím ju tá bábika vytočila. 

S Agátkou má výborný vzťah. Učí ju štvornožkovať, dáva jej papať, vždy si počas jedenia spomenie na Agi a vytiahne si z úst nejaké to sústo. Aj piť jej dá, podrží ju pri gauči, aby nespadla. Taktiež dbá o to, ako sa o Agi starám ja. Minule som Agátku nepriviazala v jedálenskej stoličke a Hanka ma hneď upozornila, aby som ju priviazala. Na ďalší deň sa ma spýtala, či som ju priviazala. Alebo som dávala Agátke rýchlu "sprchu" v umývadle trochu teplejšou vodou. Hanka ju vyskúšala rukou a povedala "maminka, daj studenšiu, dobre?". To je tá jej starostlivosť, empatia. Keď sa buchnem a zjajknem, príde ku mne a začne ma hladkať. To robí už odmalička.

Mohla by som sa rozplývať a rozplývať, ale to môžem aj nabudúce.

Ako nám v Tatrách bolo

Pome do Tatier! Tak veľmi mi chýbajú naše "preddetné" turistiky.

Po dlhšom hľadaní ubytka (áno, stále nemáme auto, preto bolo treba nájsť niečo blízko turistickej trasy, tentokrát smer Popradské pleso a Vodopád Skok; stále treba mať po ruke detský kútik v prípade zlého počasia; a iné...) sa nám ho podarilo zohnať v hoteli FIS, čo vôbec nebola zlá voľba. Dobré ubytko a skvelé jedlo. Dokonca vedľa nás býval chodec Matej Tóth. A vôbec som nemusela upratovať!

 

Cesta vlakom bola opäť raz bez problémov. Zubačka jednoznačne zarezonovala v Hankinej hlave, zubačkou chce ísť aj do Prahy. Hneď prvý deň sme si dali malú prechádzku okolo Štrbského plesa. Čerstvý vzduch, smreky a hlavne dovolenkaaaa!

Na druhý deň hlásili celodenné pršanie, no aj tak nás to neodradilo. Nabalili sme všetky možné bundy, pršiplášte, dokonca aj gumáky pre Hanku. Išli sme skratkou od hotela, ale nie vždy je skratka skratkou. Hlavne vtedy nie, keď sú stromy popadané a cestička tým pádom neviditeľná. Ale čo by sme to boli za geografov, keby sme si tú cestu nenašli do pár minút. Agátka zaspala hneď, Hanka asi až 10 minút pred koncom. Dovtedy sa princezná niesla v nosiči a sledovala smreky, smrekovce, značky, v ruke musela mať šišku a paličku. Pri plese sme strávili skoro 2 hodiny, ani neviem, ako nám ubehli. Hanke sa páčilo čľapkať v plese, Agátke zas zbierať kamienky a dávať si ich do úst. Aaaaah, to neustále sledovanie, aby náhodou niečo neprehltla. Takéto niečo sme u Hanky vôbec neriešili, do úst nedala nič, čo by tam nepatrilo.

Cestou naspäť sme sa ešte stavili na symbolickom cintoríne a potom už hajde domov. Samozrejme, Hanka kibicovala ocinkovi celú cestu. Ešteže som bola viac vpredu. Ponáhľala som sa kvôli tomu, ze začalo poprchať. Na to, že malo padnúť 29 mm zrážok, tak týchto pár kvapiek bolo veru oveľa viac prijateľných.

Ešte rýchly olovrant v jednej blízkej reštike-kolibe. Jedlo fajn, ale čas akoby tam zastal. Kartou, gastráčmi sa platiť nedá (asi som veľmi rozmaznaná Bratislavou), účet napísaný rukou. No nič, aspoň  že sa konečne rozpršalo. Využili sme teda ten detský kútik v hoteli. 

V utorok sme sa vybrali na vodopád Skok. Scenár bol v podstate podobný. Agi zaspala a Hanka sa v pohode viezla, pozorovala tie naše krásne Tatry. Povinných 30 fotiek pri vodopáde bolo spravených asi za 5 minút. Agi zase pojedala šutre, ako by správny geológ povedal a Hanka si ich brala do zbierky. Ešte keby tak počko bolo o pár stupňov teplejšie, tak by to bolo úplne ideálne. Ale mohlo byť aj horšie, že? Zase sme sa rozjímali vyše hodinu.

Aby toho nebolo málo, poobede sme išli ešte na Chatu pod Soliskom. A konečne si s takýmito malými deťmi môžme dopriať aj cestu lanovkou. Vždy sme si všetko vyšliapali, lanovkou sme išli snáď dvakrát. Zistila som, že sa na lanovke stále bojím, a ešte aj viac, keď ideme s deťmi. Aspoň dole sme išli peši a dopriali si "zjazd".

Myslím, že nabudúce pôjdeme už na viac dní. Aj keď bola cesta bez problémov, predsa je to záťaž, hlavne pre dieťa, ktorému rastú zuby. Konečne sme si ale dali vysokohorskú turistiku a naše srdcia zaplesali. Verím, že aj naše baby si to budú pamätať :)

Ako sme sa v Prahe mali

Išli sme do Prahy. Zavolal nás tam Pepo. Rišiho pracovne a nás baby nepracovne. Júú, veľmi som sa potešila, dlho sme už nikde neboli. Dátum nám moc nesedel.  V stredu sme boli limitovaní štátnicami, na ktorých musel Rišík sedieť a v sobotu mojou stretávkou z výšky. Nakoniec sa nám streda uvoľnila. Slovo "našťastie" som nenapísala zámerne, Rišiho šéfka si totiž zlomila nohu.

Tak v stredu doobeda som ešte bola s babami kuknúť našich hasičov. Hanka sedela snáď vo všetkých autách a dokonca aj striekala vodu z hadice. Doma sme sa rýchlo zbalili, niečo zjedli a hajde na stanicu. Tam milión ľudí, vlak meškal asi len 10 minút. Ujko sprievodca nám neotvoril dvere na kočík, podľa mňa bol lenivý, vyhováral sa na všeličo. Ale nevadí, Rišo ho nejak napratal do vlaku, popritom mu popadali fľaše vody na koľajnice. Uf, zvládli sme to. Sprievodca nás usadil do kupéčka pre vozičkárov. V takom sme ešte nešli. 4,5-hodinová cesta nám ubehla veľmi rýchlo. Hanka si čítala, skákala, ležala, spala, jedla. Agi tiež spala asi 2 hoďky.

V Praze-blaze sme vlastne ani neboli, Pepovci si totiž nažívajú na Kopanine. Rýchle uvítanie a vzápätí Nikolka, Tom a Hanka šup do vane a už bolo veselo. Na druhý deň boli Pepove deti v škôlke, Hanka mala všetky ich hračky pre seba.  A nebolo ich málo. Na ihrisku, ktoré vyzeralo byť iba naše, sa Hanka dobre zahrala, odsledované sme všetky lietadlá, ktoré nám lietali iba pár metrov nad hlavami. 

Podvečer prišla ešte jedna rodinka s malou Luckou, Pepova sestra Denďa a aj Martin z Borku. Zrazu aj ten veľký dom sa zdal byť malý. Deťom to samozrejme nevadilo, o cuckoške Agi ani nehovoriac. Tá si tam obľúbila schody, len ešte na ne nevedela vyjsť.

V piatok mali chlapi pracovné stretko, maminy svoj každodenný svet s deťmi. Ešte sme išli pozrieť koníkov, sliepky a hneď po obede rýchlo na vlak cez piatkovú Prahu. Vlak bol plný, lebo však piatok. Vyteplený, lebo však vonku 30 °C. Ale prežili sme aj to. Hanka si čítala, skákala, ležala, spala, jedla. Agi tiež spala asi 2 hoďky.

Jááj, velice rada ja mám vlaky. Som zvedavá, čo bude, ak si raz náhodou kúpime auto. Bude si Hanka pamätať cesty vlakom? Bude Agi poznať vlak aj zvnútra?

Dnes píše Agátka: O mne

Ahojte, volám sa Agi a mám pol roka. 

Hovoria mi smejo, hroch, ale často počujem aj slovo teleso. A ešte aj že celý ocino. Neviem, čo to znamená, veď ja som ja.

Mám maminu. Dáva mi papať, aj ma prebaľuje. Je so mnou celý deň, aj ma nosí. Aj v noci leží pri mne. Buď sa sama bojí, alebo nemá vlastnú posteľ, ináč si to neviem vysvetliť. Občas, keď ju nevidím, tak na ňu zavolám, prinajhoršom začnem akože plakať. To už potom zaberá a ona príde. Aj tak nechápem, kde je, čo má také na robote.

Mám aj ocina. Ten ale vždy ráno niekam zdrhne. Ževraj do práce. Dá nám všetkým pusu a príde až večer. Papať mi nedáva, ale tiež ma prebaľuje. A tiež spí pri mne. Je celkom vtipný, vyzerá ako ja, často sa preto naňho usmievam.

Mám ešte aj sestru Hanku. Tiež jej hovoria hroch. Tak sme tu dva hrochy. Je o čosi menšia ako mamina a ocino, ale zato skoro tak veľká ako ja. Ale už aj chodí a rozpráva. Dúfam, že ju čoskoro dobehnem, a to nielen v týchto činnostiach. Keď som bola ešte malá, často mi stláčala bruško. Potom prestala a teraz sa pre zmenu na mňa celá váľa. Ja sa tomu smejem, ale naši ju odo mňa odháňajú, lebo že ma to bolí. Nie vždy to tak je. Niekedy so mnou robí aj zápasenie. Minule predomnou prášila svoju sukňu a mňa to dosť pobavilo, strašne som sa začala smiať. Hanka má svoju postieľku, ale vždy v noci si ide ku mne ľahnúť, chytí ma za ruku a tak zaspí. Asi som pre ňu taká istota. Ale zas je to na mojej posteli, chápete. Neviem, ako veľmi mám tie ruky roztiahnuť, aby všetci pochopili, že to je moja posteľ! Každopádne dúfam, že budeme spolu veľké kamošky.

Tieto dni nastali v mojom živote veľké zmeny. Už neležím len na chrbáte, ale už sa viem aj pretáčať na brucho a späť. A aj cúvať viem, to je úplná sranda. Idem, idem a zrazu cúvam. A tiež začali do mňa naši tlačiť nejaké jedlo. Nechápem prečo, veď mám od maminy mlieko, tak načo nejaké oranžové či zelené žbrndy. A just neotvorím tie ústa.

Ináč chodím s našimi na výlety, pred týždňom ma zobrali do metrového snehu. Mamina sa so mnou zabárala cestou na Chatu pod Chlebom. Vyzerá to na dobrodružný život. Však už z bruška som počula, ako hovoria, že sme na Téryho chate. Blázni.

To je zatiaľ všetko odo mňa, veď ja sa zase ozvem.

Spím spíš spíme

V poslednej dobe znova spávame všetci v jednej posteli. Prešli sme si už viacerými scenármi. Ešte keď sme boli len traja, dosť dlho sme postieľku využívali na odkladanie vecí, prípadne na "odloženie" Hanky, keď sa už veľmi hýbala a potrebovali sme čosi porobiť v spálni. Jednoducho tá naša postieľka si našla iné uplatnenie. A to som mala takú krásnu predstavu, že ju pomaľujem fialovými bodkami a Hanka tam prespí celé svoje detstvo. K bodkám som sa doteraz nedostala a Hanka tam odmalička prespala len zopár nocí. Našťastie.

Dosť dlho sme spávali všetci traja na manželskej posteli. Bolo to veľmi milé a hlavne praktické. Žiadne prekladanie po kojení, veď od deviateho mesiaca to bolo aj 8-krát za noc. Takto pri mne to bolo jednoduchšie. Ráno po zobudení sa Hanka na nás krásne usmiala, nielen svojím bezzubým úsmevom, ale aj tými očiskami, ktoré sa mi ráno zdali dvojnásobne väčšie. Pri uspávaní sa zas neustále uisťovala znamienkom, ktoré mám na brade. Časom Hanka začala spávať v čudesných polohách, buď sme spali na znak π alebo písmeno И. Alebo tak nejak ako na obrázku.

Keď už bola Agáka tesne pred narodením, spoločné spanie bolo trošku náročnejšie kvôli väčšiemu bruchu, ale zvládli sme to.

Prvý mesiac, keď už bola Agátka na svete, sme spali oddelene. Hani s ocim v spálni a ja s Agi v obývačke. Vo veku 22 mesiacov to bolo vlastne prvýkrát, kedy Hanka spala bezomňa a ja bez Hanky. Bála som sa, ako zvládne zaspávanie, ale zase raz som sa presvedčila, že to rodičia riešia veci viac ako by bolo potrebné. Našťastie som tak rýchlo porodila, že sa ocino stihol vrátiť domov na uspatie a zvládli to úplne v pohode. A odvtedy vlastne len Riši uspáva Hani. 

Po mesiaci v obývačke som sa s radosťou vrátila do spálne. Zatiaľ uspávame každý to "svoje dieťa" oddelene. Agi je už o ôsmej unavená a Hanka ešte absolvuje polhodinovú tortúru s čistením zubov, prezliekaním, čítaním knižiek. Ďalšiu polhodinu sa nevie uložiť a zaspať, prelieza do postieľky a späť. Čakám, kedy už budú môcť zaspať spolu. Riši potom Hanku preloží do postieľky a do veľkej postele môže prísť Agátka. Nemáme totiž  postieľku s odnímateľnou bočnou stranou, preto to máme vymyslené takto. Keď už ideme spať aj my, tak nás často prekvapia rôzne scenáre. Buď je Hanka v postieľke a Agi rozložená na polke postele, my dvaja si potom ľahneme na druhú polku. Alebo si Hanka prelezie k Agátke, chytí ju za ruku a tak spolu spia. Vtedy som asi najviac dojatá nad ich začínajúcou sesterskou láskou. 

Asi by som mala modifikovať ten obrázok vyššie. Často má každý z nás rovnaký diel postele, nezáleží na tom, kto má akú šírku tela, či rozpätie rúk. Zatiaľ sa Agi v noci nepremiestňuje, ale už sa teším, ako to bude vyzerať neskôr. Ráno som síce dolámaná, Riši spí polkou tela vo vzduchu, ale užívam si to takto. O rok, možno o dva-tri tam už budeme spať sami a len si budeme spomínať na tieto krásne pritúlené chvíle.

Skoro som zabudla, občas sme v posteli aj viacerí, záleží na tom, ktorá bábika či maco sa u nás v posteli zabudli.

Dnes píše Hanka: O mne

Volám sa Hanka a mám 27 mesiacov. To hovorí mamina, oci mi dnes povedal, že mám 2 aj štvrť roka a ja si poviem, že mám tak akurát. Rozhodla som sa, že aj ja budem občas prispievať mamine, nech vidí, čo si myslím. Mám svoj rozum predsa.

Bývame v byte, doma. Oci, mama a Agi. To je moja sestra. Ešte prednedávnom bola v maminom brušku a zrazu je s nami. Je dosť srandovná. Iba leží a ja ju pritom často bozkávam. O tom dni, keď sa narodila, vám napíšem v samostatnom blogu. To bude story!

No, kde som to prestala. Spíme všetci spolu, i keď často počúvam, ako budem bývať s Agi v detskej izbe, budeme mať poschodovú posteľ. Neviem, kedy to bude, našim všetko dosť trvá. V noci sa tlačíme na jednej posteli. Kedysi sme tam boli len traja, ale teraz tam leží už aj Agi a tá sa teda riadne rozťahuje. Občas jej v noci priľahnem ruku a dakedy aj brucho, ale to už začne mrnčať. Niekedy prespím celú noc v postieľke, ale nedávno som si začala preliezať k našim. Šak čo som ja horšia? Agi tam môže byť a ja nie? Ozaj, naši sa hrozne tešia, že mi už nemusia dávať plienku na noc. Normálka. Vydržím celú noc. Už odložili plienky pre Agi. Chúďa Agi, tá bude dediť všetko. I keď mama si myslí, že čoskoro začne nosiť takú istú veľkosť ako ja. Nerozumiem, čo tým myslela. Veď ja vynosím veci a Agátka si ich oblečie o 22 mesiacov, nie? Tak to je.

V kuchyni varíme, jeme, alebo sa len tak motáme. Sú tam zaujímavé veci na vyťahovanie. A keď ma tie veci omrzia, tak ich nechám na zemi. Neviem, prečo sa na to mamina hnevá, veď aj tak to vždy zdvihne. Nejaká je nervózna vtedy. Aj kričí na mňa. Aj keď ževraj nechám "furt na prostriedku izby nejaké veci"! No, bože.

Posledné dni sa mamina na mňa stále sťažuje, kade chodí, tam len spomenie nejaké "obdobie vzdoru". Začalo to vtedy, keď som si ľahla vonku na zem a plakala. To len tak z nudy som, lebo ináč bolo všetko v pohode. Išli sme s maminou a Agátkou domov a vtedy mi napadlo, že spravím takúto srandičku. Tak som tam nejakú chvíľu ležala, mamina sa furt chodila pýtať, čo mi je, potom zase odišla, že už ide domov, ale predsa sa vrátila. Zobrala ma pod pazuchy, potom ma aj narvala do manducy a tak sme išli. Sranda. No a že obdobie vzdoru. Každý deň robím tieto srandičky. Začala som tým, že sa akože nechcem obliekať, keď máme ísť von. Skúšam maminkinu trpezlivosť, ona ma niekedy zavrie do izby, že už ide iba s Agi von, ale ja dobre viem, že číha za dverami, že to nevydrží a o chvíľku je tam zas. Hihi. Ešte si určite niečo podobné vymyslím. Však ona to zvládne. Už sa mi aj vyhráža tým, že odloží všetky hračky. No určite.
Mám toho dosť veľa, čo by som vám napísala, ale nateraz stačí. Veď ja sa ešte ozvem.

 

Ako sa dnes Hanka o bábiku postarala

Dnes to bol zase raz jeden z tých dní, kedy sa Hanka od rána starala o jedného zo svojich kamarátov. Teraz to bola bábika so žltými vlasmi. Kedysi mala meno Júlia, ako každá iná, ale teraz sa už volá Barborka, keďže máme novú knižku o Agátke a Barborke.

Začalo sa to tým, že dala Barborku vykakať na veľký záchod. Posledný týždeň chodila Hanka cikať a kakať len na veľký. Mimochodom, dokonca sme zrušili plienky už aj na nočný spánok. Od decembra ešte neminula 40-kusový balík, tak sme si povedali, že stačí.  Bábika vykakaná, treba jej umyť zadok. Musela som pustiť vodu a umyť. Kedysi stačili vlhkáče na bábiky či macov, teraz už treba vodu. Po zobudení bola bábika veľmi hladná, preto Hani zmenila zasadací poriadok v kuchyni. Máme tam len dve stoličky, aha, časom budeme musieť dokúpiť pre baby. Otočila si ich oproti sebe, na jednu posadila Barborku a na druhú si sadla Hanka. Mala som jej otvoriť banán a už aj ponúkla Barboku.

Poslednou aktivitou bolo obiekanie bábiky. Podala som jej čiapku, šál, lebo že jej je zima.

Už dávnejšie Hanka opakuje všetko, čo robíme. Tu je len dôkaz toho, že si všíma aj tie najmenšie detaily.

Správajme sa doma čo najprirodzenejšie, ale hlavne správne!