Anička

Hanka dostala na svoje druhé narodeniny od kamoša Gregora knižku s názvom Agátkine príbehy a huncútstva. Sú tam dva príbehy, ktoré sme väčšinou "čítali" podľa obrázkov. Vystupujú tam Agátka a jej kamarátky Anička a Barborka a ešte pes Fido. Po knihe Veľký obrázkový slovník od Richarda Scarryho to je, myslím, Hankina druhá najobľúbenejšia knižka. 

Odkedy sme ju začali čítať, Hanka si našla svoje imaginárne kamarátky. Zo začiatku preferovala Barborku, no posledné týždne to vyhráva Anička. Chodí s nami von, sedí s ňou v kočíku. Varia spolu, behávajú, stavajú si, volávajú si. Anička býva v Prahe. To je asi najdôležitejšia informácia.

"Idem za Aničkou, vláčikom."
"Kde býva Anička?"
"V Prahe."
"A čo tam robí Anička?"
"Býva tam."
"A čo tam budete spolu robiť?"
"Stavať koľajnice!"

Neviem, ako vyzerá Anička, ale ževraj je vyššia ako Hanka. Na druhej strane som videla Hanku veľakrát zodvihnúť zo zeme imgainárnu Aničku, o veľkosti asi 15 cm. Je to jej kamarátka-baba. Dokedy?

Žasnem

Žasnem nad tou našou Hankou. Až sa z toho musím vypísať.

Ešte pred pol rokom sa Hanke začalo obdobie vzdoru. Vyšlo to na zimu. Dávam to za vinu práve jej. Nechcela sa obliekať, ísť von. Ani sa jej nečudujem, vyzliecť tepláky a navliecť na seba pančuchy, gate/otepľovačky, tielko, tričko s dlhým rukávom, sveter, bundu, šál, čiapku, rukavice. Teraz? Tričko a kraťasy. Prípadne šaty. To je všetko. Preto, keď sa začalo otepľovať, trávili sme vonku čoraz viac času a to zabralo. Už nemá pocit bojkotovať vetu "ideme von". Ja veľmi dúfam, že to je za nami.

Keď sa nám narodila Agátka, z môjho malého dievčatka, čo bezomňa ani nezaspalo, sa stala osobnosť. Samostatný človek, ktorý napodobňuje všetko, čo okolo seba vidí. Nasáva život. Najskôr prebaľovala bábiku, potom kočíkovala. Potom začala nosiť v nosiči, kojiť. Je to úžasné vidieť, ako sa zabáva, ako imituje dospelých. Dnes si zobrala mixér, išla s ním ku svojmu sporáku a mixovala, robila palacinky pre svojho medveďa. Prečo? Predvčerom sme robili palacinky. Zrazu si na to dnes spomenula a už boli palacinky pre maca hotové.

Niekedy počujem "no-no Agi, nesmieš", minule ma zas prekvapila hláškou "Bábika, poď hajať do kočíka. Dovidenia, dobre? Dovidenia." Slovo "dovidenia" je moje slovo nasrdenia, keď ma predsa len niečím vytočí, alebo nezareaguje podľa mojho gusta (aj ja som len človek :) ). "Choď sa Hanka ukľudniť, dobre?" Pošlem ju do izby a dvere zatváram so slovom "dovidenia". Chcela by som vedieť, čím ju tá bábika vytočila. 

S Agátkou má výborný vzťah. Učí ju štvornožkovať, dáva jej papať, vždy si počas jedenia spomenie na Agi a vytiahne si z úst nejaké to sústo. Aj piť jej dá, podrží ju pri gauči, aby nespadla. Taktiež dbá o to, ako sa o Agi starám ja. Minule som Agátku nepriviazala v jedálenskej stoličke a Hanka ma hneď upozornila, aby som ju priviazala. Na ďalší deň sa ma spýtala, či som ju priviazala. Alebo som dávala Agátke rýchlu "sprchu" v umývadle trochu teplejšou vodou. Hanka ju vyskúšala rukou a povedala "maminka, daj studenšiu, dobre?". To je tá jej starostlivosť, empatia. Keď sa buchnem a zjajknem, príde ku mne a začne ma hladkať. To robí už odmalička.

Mohla by som sa rozplývať a rozplývať, ale to môžem aj nabudúce.