Tak a už zopár dní sme pojazdní. Už môžme ísť na miesta, ktoré sme si odkladali na čas, kedy budú baby väčšie. Cestovať medzimestským busom dlhšie ako 45 minút si trúfame tak o pol roka, kedy už Agátka obsedí. Po ceste do Pezinka sme zistili, že v aute je to ešte horšie, Agi si bude ešte nejaký ten čas zvykať na pripútanie v autosedačke. Tiež treba riešiť to, aby Agi nezaspala, keď máme o pár minút vystupovať. Ale, zvykneme si všetci.
Čo sa výletov týka, teším sa na miesta, na ktoré sme chodili ešte za čias bez detí. Ráno na bus z Patrónky či z Nív, vyše hodinka cesty a potom šlapanica až do večera. Dnes už šlapanice dlhšie ako 15 km nespravíme, teda s deťmi nie. Ale o pár rokov aj to bude.
Prvým vzdialenejším výletom bol Plavecký hrad. Autom sa dá dostať v Plaveckom Podhradí až pod les, čím sa ušetrí trochu času. Celá trasa je do kopca, no Hanka bola nejak nafičaná a určitými úsekmi až bežala. Samozrejme, že zbierala všetky možné palice, preskakovala kamene, preliezala spadnuté kmene stromov. Agi vyšla zopár metrov výškových a potom už rovno do manducy, kde odkvecla za pár minút. Po 45 minútach sme sa dostali k rozdvojke, kde modrá značka pokračuje na Amonovu lúku a významová značka k zrúcanine odbočuje doľava. Trvá to už asi len 5 minút.
Hore na zrúcanine dosť fúkalo, takže sme si ju rýchlo prezreli. Usadili sme sa pred hradom v závetrí. Cestičkou k nášmu miestu sme videli dve veľké jašterice, ktoré sa kúsali do hlavy, alebo sa len tak hrali. Spravili sme si piknik, mravcom sme dali omrvinky z rožka. Mravenčia práca najviac uchvátila mňa, dokázala by som ich pozorovať aj celý deň. Potom sme objavili lienky s čiernym chrbátikom a oranžovými bodkami, alebo lienku mnohobodkovanú. Prišiel nás kuknúť aj chrúst alebo chrobák, čo ja viem čo to bolo. A ten zas zaujal Hanku. Z paličky na deku, z deky na bundu, z bundy na ruku, stále ho prekladala a prihovárala sa mu. Chrobáky má veľmi rada, to ja vždy zvýsknem, keď sa nejaký objaví pri mne.
Po asi 2,5 hodinách, čo sme sa ani z deky nepohli, ale len pozorovali svet okolo nás, sme sa vybrali tou istou cestou naspäť. To sa už Hanke až tak veľmi nechcelo, občas sa pýtala na ruky, ale vydržala. Asi od polovičky cesty si našla chrobáčika-električku a niesla ho na kôre stromu snáď 15 minút. Chcela ho zobrať aj domov, ale vtedy zareagoval chrobák tak, že radšej spadol a ušiel. Oci nás čakal s Agátkou pri aute, ktorá stihla znovu zaspať na krátko.
Cesta domov bola rýchla, no Agátke bolo pridlho v sedačke. Nuž darmo, cestovanie vlakom je o dosť pohodlnejšie a zábavnejšie. Škoda, že železnica do Plaveckého Mikuláša je zrušená.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára